„Je tu dobrá partia,“ zhodujú sa v klube na Vajnorskej
17.03.2013 - Vedúcu Klubu dôchodcov na Vajnorskej 51 pani Ruženu Deákovú som našla pri počítači, sledovala inštruktáž telovýchovných cvikov. „V tejto menšej miestnosti sa to bude dať využiť,“ povedala s uspokojením.
„Môže tu cvičiť osem ľudí zároveň a všetci vidia na obrazovku. Pravda, zohnali sme už aj cvičiteľa.“ Problémom býva zladiť termíny cvičení s programom šachistov. Dupot v bočnej miestnosti ich vraj ruší v sústredení. A šachisti v tomto klube – to je priam elita.
Je ich asi pätnásť, podaktorí prichádzajú aj z iných mestských častí a rovnako ako miestni sa vyznačujú tým, že zväčša nevnímajú, čo sa deje naokolo.
„Musím ich upozorňovať: Chlapci, ide sobota, zajtra bude klub zatvorený – inak tu budú stáť pred dverami,“ smeje sa pani Deáková. Ale je na nich pyšná. Dvakrát do roka usporadúvajú v spolupráci so šachovým spolkom z Karlovej Vsi skutočný turnaj o ceny, ktorý trvá až do večera, lebo hrá každý s každým. „A teraz na jeseň sa našim chlapcom prvý raz podarilo obsadiť čelné miesta,“ pochvaľuje si. „Zvíťazil pán Bukovčák.“
V rozľahlej hlavnej sále sa členovia klubu zvyčajne venujú rôznorodým činnostiam, stačí vhodne rozostaviť stoly. Ten najdlhší so štebotajúcimi ženami utíšila dnes pani vedúca (ale iba na chvíľu) pripraveným testom. Týkal sa gramatiky a nesprávne používaných bohemizmov. Ženy krúžkovali správne odpovede, niektoré sa potichu radili so susedkami.
Nijaké protesty, pani Ľubica Hrnčiarová dokonca neskôr vyhlásila, že takéto kvízy obľubuje. Kto ukončil test, mohol sa venovať priloženej krížovke. Čo ktorá z vás má v klube najradšej? Čo vás sem najviac ťahá? - spytovala som sa žien. „Štatisticky“ to vyhrali ručné práce. Od paličkovania až po „šperky“ z korálikov navlečených na tenkom drôte – tie vytvára pani Irena Antalová, ďalšie ženy sa priúčajú.
Pani Františka Komorníková vyrába zasa košíky zo zošúľaného papiera. „Ale rozprávame sa aj o kuchyni, o receptoch, tu a tam každá z nás prinesie niečo ochutnať,“ vraví pani Renáta Romová. „Ja žijem sama, tak sem chodím najmä kvôli spoločnosti. Aj keď sa cítim horšie, tu na to zabudnem a polepší sa mi.“
„Aj ja som rada, že idem medzi ľudí,“ priznáva Ernestína Kocourová. Jej manžel Rastislav je jediný muž pri tomto stole a tvrdí, že manželku len sprevádza kvôli chôdzi. Inak sa vraj najradšej babre v záhradke, alebo pozerá televízne kvízy. Ženy prezradili, že nedávno oslávili päťdesiat rokov spoločného života.
Pri stolíku obďaleč je tichšie. „Prezriem si tu zakaždým všetky noviny, časopisy aj televízne programy,“ vraví pani Alžbeta Stanková. „Posúvame si ich navzájom, komentujeme... Aj si prezradíme, ktorej sa páči Maštalír a ktorej niekto iný,“ pridávajú sa so smiechom susedky Marta Vavrová a Betka Lúčová.
Kroniku klubu píše v tomto období pani Eva Jurečková, bývalá učiteľka. „Prischlo mi to, asi kvôli turistike, lebo absolvujem všetky podujatia,“ vraví. „Ale robím to rada, je tu dobré ovzdušie.“ Nedávno začali v kronike s Minigalériou – predstavujú členov, ktorí prekročili deväťdesiatku. Zatiaľ spracovali troch a zhodujú sa v presvedčení, že predvojnová generácia bola mimoriadne zocelená tým, čo všetko títo ľudia museli prežiť.
Čo by ste chceli v tomto roku zmeniť, pani vedúca, s čím ešte nie ste celkom spokojná? Nemusela dlho premýšľať. „Chýba nám dôchodcovská mlaď – šesťdesiatnici. Majú bližšie k novodobej technike. Slabý je zatiaľ záujem o spievanie, ženy tiahne skôr k výtvarným činnostiam. Rešpektujem to, preto ako novinka pribudne kurz patchworku. A určite rozšírime pohybové aktivity - okrem cvičenia plánujeme aj zumbu.“
A čo chcete pre veľký úspech zopakovať? „Kurzy Memory, o tie bol veľký záujem, ľudia asi cítili ich dobré účinky. Keby sme mali viac finančných prostriedkov, rada by som obstarala hru Scrable – aj tá je vynikajúca na precvičenie pamäti a myslenia. Z peňazí, ktoré dostaneme na činnosť od samosprávy, to nejde, z tých financujeme zájazdy a výlety. A naši členovia sa na ne tešia už odteraz – na jar plánujeme Znojmo.“
Prezraďte, ako zvládate, keď medzi členmi dôjde k nezhodám? Čo urobíte? Štyrikrát zaklopala na stôl. „Nič také nebolo zatiaľ potrebné,“ usmiala sa. A ja som si spomenula na slová pani Melánie Špitzerovej pri dlhom stole, že táto pani vedúca priniesla do klubu pohodu a poriadok. Nech im vydržia.
Viera Vojtková
(Hlas Nového Mesta, marec 2013)
„Môže tu cvičiť osem ľudí zároveň a všetci vidia na obrazovku. Pravda, zohnali sme už aj cvičiteľa.“ Problémom býva zladiť termíny cvičení s programom šachistov. Dupot v bočnej miestnosti ich vraj ruší v sústredení. A šachisti v tomto klube – to je priam elita.
Je ich asi pätnásť, podaktorí prichádzajú aj z iných mestských častí a rovnako ako miestni sa vyznačujú tým, že zväčša nevnímajú, čo sa deje naokolo.
„Musím ich upozorňovať: Chlapci, ide sobota, zajtra bude klub zatvorený – inak tu budú stáť pred dverami,“ smeje sa pani Deáková. Ale je na nich pyšná. Dvakrát do roka usporadúvajú v spolupráci so šachovým spolkom z Karlovej Vsi skutočný turnaj o ceny, ktorý trvá až do večera, lebo hrá každý s každým. „A teraz na jeseň sa našim chlapcom prvý raz podarilo obsadiť čelné miesta,“ pochvaľuje si. „Zvíťazil pán Bukovčák.“
V rozľahlej hlavnej sále sa členovia klubu zvyčajne venujú rôznorodým činnostiam, stačí vhodne rozostaviť stoly. Ten najdlhší so štebotajúcimi ženami utíšila dnes pani vedúca (ale iba na chvíľu) pripraveným testom. Týkal sa gramatiky a nesprávne používaných bohemizmov. Ženy krúžkovali správne odpovede, niektoré sa potichu radili so susedkami.
Nijaké protesty, pani Ľubica Hrnčiarová dokonca neskôr vyhlásila, že takéto kvízy obľubuje. Kto ukončil test, mohol sa venovať priloženej krížovke. Čo ktorá z vás má v klube najradšej? Čo vás sem najviac ťahá? - spytovala som sa žien. „Štatisticky“ to vyhrali ručné práce. Od paličkovania až po „šperky“ z korálikov navlečených na tenkom drôte – tie vytvára pani Irena Antalová, ďalšie ženy sa priúčajú.
Pani Františka Komorníková vyrába zasa košíky zo zošúľaného papiera. „Ale rozprávame sa aj o kuchyni, o receptoch, tu a tam každá z nás prinesie niečo ochutnať,“ vraví pani Renáta Romová. „Ja žijem sama, tak sem chodím najmä kvôli spoločnosti. Aj keď sa cítim horšie, tu na to zabudnem a polepší sa mi.“
„Aj ja som rada, že idem medzi ľudí,“ priznáva Ernestína Kocourová. Jej manžel Rastislav je jediný muž pri tomto stole a tvrdí, že manželku len sprevádza kvôli chôdzi. Inak sa vraj najradšej babre v záhradke, alebo pozerá televízne kvízy. Ženy prezradili, že nedávno oslávili päťdesiat rokov spoločného života.
Pri stolíku obďaleč je tichšie. „Prezriem si tu zakaždým všetky noviny, časopisy aj televízne programy,“ vraví pani Alžbeta Stanková. „Posúvame si ich navzájom, komentujeme... Aj si prezradíme, ktorej sa páči Maštalír a ktorej niekto iný,“ pridávajú sa so smiechom susedky Marta Vavrová a Betka Lúčová.
Kroniku klubu píše v tomto období pani Eva Jurečková, bývalá učiteľka. „Prischlo mi to, asi kvôli turistike, lebo absolvujem všetky podujatia,“ vraví. „Ale robím to rada, je tu dobré ovzdušie.“ Nedávno začali v kronike s Minigalériou – predstavujú členov, ktorí prekročili deväťdesiatku. Zatiaľ spracovali troch a zhodujú sa v presvedčení, že predvojnová generácia bola mimoriadne zocelená tým, čo všetko títo ľudia museli prežiť.
Čo by ste chceli v tomto roku zmeniť, pani vedúca, s čím ešte nie ste celkom spokojná? Nemusela dlho premýšľať. „Chýba nám dôchodcovská mlaď – šesťdesiatnici. Majú bližšie k novodobej technike. Slabý je zatiaľ záujem o spievanie, ženy tiahne skôr k výtvarným činnostiam. Rešpektujem to, preto ako novinka pribudne kurz patchworku. A určite rozšírime pohybové aktivity - okrem cvičenia plánujeme aj zumbu.“
A čo chcete pre veľký úspech zopakovať? „Kurzy Memory, o tie bol veľký záujem, ľudia asi cítili ich dobré účinky. Keby sme mali viac finančných prostriedkov, rada by som obstarala hru Scrable – aj tá je vynikajúca na precvičenie pamäti a myslenia. Z peňazí, ktoré dostaneme na činnosť od samosprávy, to nejde, z tých financujeme zájazdy a výlety. A naši členovia sa na ne tešia už odteraz – na jar plánujeme Znojmo.“
Prezraďte, ako zvládate, keď medzi členmi dôjde k nezhodám? Čo urobíte? Štyrikrát zaklopala na stôl. „Nič také nebolo zatiaľ potrebné,“ usmiala sa. A ja som si spomenula na slová pani Melánie Špitzerovej pri dlhom stole, že táto pani vedúca priniesla do klubu pohodu a poriadok. Nech im vydržia.
Viera Vojtková
(Hlas Nového Mesta, marec 2013)
Posledná aktualizácia: 18.03.2013 15:06
