Jozef Sabovčík: Slováci majú talent, treba im dať priestor
27.01.2012 - Len v máloktorom športe sa môže Slovensko pýšiť takými úspechmi, aké mu prinieslo krasokorčuľovanie. Sú to však už roky, čo sme sa tešili z medailí poslednej z našich legiend – Jozefa Sabovčíka. Ten sa práve v týchto dňoch snaží nájsť svojho nástupcu prostredníctvom projektu, ktorý je pomenovaný podľa jeho krasokorčuliarskej prezývky – Jumping Joe. Projekt podporuje aj mestská časť Bratislava – Nové Mesto. Ako si svojho nasledovníka predstavuje svetoznámy krasokorčuliar? Aj o tom sme sa zhovárali s Jozefom Sabovčíkom.
Divín, Nepela, Sabovčík – a potom dlho, dlho nikto. Slovensko už vyše 20 rokov nevie nájsť nasledovníka týchto velikánov krasokorčuľovania. Ako si to vysvetľujete?
– Podmienky vrcholového krasokorčuľovania sa na Slovensku zmenili. Už je to úplne iný šport než ten, v ktorom som ja pretekal. Zmenil sa celý systém rozhodovania, požiadavky na jednotlivcov sú úplne iné, ale hlavne sa zmenili ekonomické podmienky. My sme boli podporovaní štátom, a ak sa športovec dostal do strediska vrcholového športu, rodičia sa nemuseli obávať, či to budú vedieť všetko zaplatiť. Ak športovec mal predpoklady stať sa úspešným krasokorčuliarom, tak dostal trénerov a podmienky na rozvoj.
Vášho nástupcu sa pokúša objaviť prostredníctvom kurzov pre deti, ktoré prebiehajú na Zimnom štadióne Ondreja Nepelu v Bratislave, Občianske združenie Jumping Joe. Čo všetko bude musieť spĺňať „nový Sabovčík“, ktorý opäť začne nosiť Slovensku z medzinárodných súťaží medaile?
– Myšlienkou tohto združenia, ktoré nesie moju medzinárodnú krasokorčuliarsku prezývku, je dať deťom priestor na korčuľovanie, pretože bez základne sa talenty nenájdu. Mne ide o to, aby sme deti pritiahli na ľad a aby sme ich naučili korčuľovať. Slovensko je veľmi malá krajina a predsa sme vychovali z takej malej základne veľa svetoznámych korčuliarov. To znamená, že Slováci majú talent, a preto im treba dať priestor na to, aby mohli dokázať vrcholové výsledky.
Ako sa osobne vy zapojíte do tohto projektu? Budú vás deti môcť osobne stretnúť aj na ľade?
– Táto celá myšlienka je len v úplných začiatkoch a všetko záleží na tom, či sa k nám pridajú finanční partneri, aby sme mohli deťom poskytnúť aspoň na začiatku korčule, ľad a trénerov. Ja som rád, že deti, ktoré sa prihlásia do kurzov, budú pod vedením pani Búřilovej, ktorá ma priviedla k olympijskej medaile a aj pod vedením pani Múdrej, ktorá ma učila krátko povinné cviky – ale hlavne pomohla Ondrejovi Nepelovi získať olympijské zlato. Eventuálne by som chcel, aby deti, ktoré ukazujú najväčšie predpoklady, prišli raz do roka za mnou do Salt Lake City na dva-tri týždne trénovať. V každom prípade sa budem snažiť podľa možností sa ukázať v Bratislave čo najčastejšie. Predsa som tam doma, takže deti si budú so mnou môcť aj zakorčuľovať.
Kedy ste začali s krasokorčuľovaním vy? Kto vás k tomuto športu priviedol?
– Ja som začal v šiestich rokoch. Na ľad ma priviedla moja babička. Spočiatku ma nikto nechcel vziať, pretože som bol údajne príliš starý, ale ona sa nenechala odhovoriť a nakoniec sa ma ujala pani Lojkovičová, ktorá ma priviedla na moje prvé majstrovstvá Európy. Bez mojej babičky by som asi na stupňoch v olympijskom Sarajeve nestál.
V roku 1986 ste na majstrovstvách Európy ako prvý na svete skočil v súťaži štvoritý skok. Ako si s odstupom času spomínate na tento historický zlom?
– Veľmi dobre. Bolo to obdobie, kedy sme všetci zisťovali, kde sú hranice ľudských schopností – a ten tretí skok v mojej voľnej jazde ostane navždy zafixovaný v mojej pamäti. Akoby to bolo včera.
Mali ste vtedy 23 rokov, boli ste na vrchole formy. Kedy ste štvoritý skok skočili úspešne naposledy?
– Osobne som sa na vrchole svojich síl, formy a kariéry cítil medzi 33 až 40 rokmi. V každom prípade som sa poznal oveľa lepšie vtedy, než keď som bol 22-ročný. Vedel som, prečo korčuľujem, jazdil som na hudbu, ktorú som si ja vybral, robil som to všetko z lásky ku korčuľovaniu. „Štvorák“ som naposledy skočil, keď som mal 42 rokov. Tak, ako si pamätám ten prvý na pretekoch v Kodani, pamätám si aj ten posledný v Salt Lake City.
Ste rodákom z Bratislavy, už roky však žijete v USA. Čo z rodného mesta vám chýba vo vašom novom domove?
– Atmosféra, utopence, treskový a pikantný šalát, náš chlieb a pivo. Ja som Slovák v USA, ale Bratislava bude navždy môj domov. S rodičmi sa rozprávame cez Skype skoro denne a nikdy si nenechám ujsť príležitosť na to, aby som sa vrátil domov aspoň na pár dní.
Máte ešte nejaký nesplnený krasokorčuliarsky sen?
– Možno len to, keby som mohol jazdiť so sprievodom speváka Bruce Springsteena. Inak sa naozaj nemôžem na nič sťažovať. Napriek všetkým zraneniam, úspechom aj neúspechom, mám dvoch krásnych chlapcov, nádhernú manželku – a čo už by chlapec z Ružinova mal ešte viac žiadať.
Zhováral sa Ján Borčin
Snímka: archív Jozefa Sabovčíka
Divín, Nepela, Sabovčík – a potom dlho, dlho nikto. Slovensko už vyše 20 rokov nevie nájsť nasledovníka týchto velikánov krasokorčuľovania. Ako si to vysvetľujete?
– Podmienky vrcholového krasokorčuľovania sa na Slovensku zmenili. Už je to úplne iný šport než ten, v ktorom som ja pretekal. Zmenil sa celý systém rozhodovania, požiadavky na jednotlivcov sú úplne iné, ale hlavne sa zmenili ekonomické podmienky. My sme boli podporovaní štátom, a ak sa športovec dostal do strediska vrcholového športu, rodičia sa nemuseli obávať, či to budú vedieť všetko zaplatiť. Ak športovec mal predpoklady stať sa úspešným krasokorčuliarom, tak dostal trénerov a podmienky na rozvoj.
Vášho nástupcu sa pokúša objaviť prostredníctvom kurzov pre deti, ktoré prebiehajú na Zimnom štadióne Ondreja Nepelu v Bratislave, Občianske združenie Jumping Joe. Čo všetko bude musieť spĺňať „nový Sabovčík“, ktorý opäť začne nosiť Slovensku z medzinárodných súťaží medaile?
– Myšlienkou tohto združenia, ktoré nesie moju medzinárodnú krasokorčuliarsku prezývku, je dať deťom priestor na korčuľovanie, pretože bez základne sa talenty nenájdu. Mne ide o to, aby sme deti pritiahli na ľad a aby sme ich naučili korčuľovať. Slovensko je veľmi malá krajina a predsa sme vychovali z takej malej základne veľa svetoznámych korčuliarov. To znamená, že Slováci majú talent, a preto im treba dať priestor na to, aby mohli dokázať vrcholové výsledky.
Ako sa osobne vy zapojíte do tohto projektu? Budú vás deti môcť osobne stretnúť aj na ľade?
– Táto celá myšlienka je len v úplných začiatkoch a všetko záleží na tom, či sa k nám pridajú finanční partneri, aby sme mohli deťom poskytnúť aspoň na začiatku korčule, ľad a trénerov. Ja som rád, že deti, ktoré sa prihlásia do kurzov, budú pod vedením pani Búřilovej, ktorá ma priviedla k olympijskej medaile a aj pod vedením pani Múdrej, ktorá ma učila krátko povinné cviky – ale hlavne pomohla Ondrejovi Nepelovi získať olympijské zlato. Eventuálne by som chcel, aby deti, ktoré ukazujú najväčšie predpoklady, prišli raz do roka za mnou do Salt Lake City na dva-tri týždne trénovať. V každom prípade sa budem snažiť podľa možností sa ukázať v Bratislave čo najčastejšie. Predsa som tam doma, takže deti si budú so mnou môcť aj zakorčuľovať.
Kedy ste začali s krasokorčuľovaním vy? Kto vás k tomuto športu priviedol?
– Ja som začal v šiestich rokoch. Na ľad ma priviedla moja babička. Spočiatku ma nikto nechcel vziať, pretože som bol údajne príliš starý, ale ona sa nenechala odhovoriť a nakoniec sa ma ujala pani Lojkovičová, ktorá ma priviedla na moje prvé majstrovstvá Európy. Bez mojej babičky by som asi na stupňoch v olympijskom Sarajeve nestál.
V roku 1986 ste na majstrovstvách Európy ako prvý na svete skočil v súťaži štvoritý skok. Ako si s odstupom času spomínate na tento historický zlom?
– Veľmi dobre. Bolo to obdobie, kedy sme všetci zisťovali, kde sú hranice ľudských schopností – a ten tretí skok v mojej voľnej jazde ostane navždy zafixovaný v mojej pamäti. Akoby to bolo včera.
Mali ste vtedy 23 rokov, boli ste na vrchole formy. Kedy ste štvoritý skok skočili úspešne naposledy?
– Osobne som sa na vrchole svojich síl, formy a kariéry cítil medzi 33 až 40 rokmi. V každom prípade som sa poznal oveľa lepšie vtedy, než keď som bol 22-ročný. Vedel som, prečo korčuľujem, jazdil som na hudbu, ktorú som si ja vybral, robil som to všetko z lásky ku korčuľovaniu. „Štvorák“ som naposledy skočil, keď som mal 42 rokov. Tak, ako si pamätám ten prvý na pretekoch v Kodani, pamätám si aj ten posledný v Salt Lake City.
Ste rodákom z Bratislavy, už roky však žijete v USA. Čo z rodného mesta vám chýba vo vašom novom domove?
– Atmosféra, utopence, treskový a pikantný šalát, náš chlieb a pivo. Ja som Slovák v USA, ale Bratislava bude navždy môj domov. S rodičmi sa rozprávame cez Skype skoro denne a nikdy si nenechám ujsť príležitosť na to, aby som sa vrátil domov aspoň na pár dní.
Máte ešte nejaký nesplnený krasokorčuliarsky sen?
– Možno len to, keby som mohol jazdiť so sprievodom speváka Bruce Springsteena. Inak sa naozaj nemôžem na nič sťažovať. Napriek všetkým zraneniam, úspechom aj neúspechom, mám dvoch krásnych chlapcov, nádhernú manželku – a čo už by chlapec z Ružinova mal ešte viac žiadať.
Zhováral sa Ján Borčin
Snímka: archív Jozefa Sabovčíka
Posledná aktualizácia: 21.08.2012 10:23
