Klenoty vo vínnej pivnici
01.03.2013 - Na bohatú históriu, výnimočné klimatické a pôdne podmienky či trvalo udržateľný rozvoj sa odvolávajú politici aj aktivisti, keď predkladajú návrhy na zachovanie viníc a rozvoj cestovného ruchu. Kým v susednom Rakúsku, ale aj v Čechách sú vinice pamiatkovo chránené a na ich rozvoj prúdia nemalé investície, u nás sa zatiaľ ešte boríme s presadzovaním legislatívy, ktorá by zabránila špekulatívnym zmenám poľnohospodárskej pôdy na stavebné pozemky.
Memorandum o spolupráci a spoločnom postupe pri ochrane plôch vinohradov aj organizovanie seminárov na pôde Bratislavského samosprávneho kraja sú síce dobrými krokmi, no v centrálnych častiach Bratislavy, napríklad v Novom Meste, vonkoncom nepostačujú. Aká budúcnosť čaká vinárstvo v Bratislave a jej okolí o 15 - 20 rokov? Dokážeme odolať tlaku investorov, až výstavbu prestane ovplyvňovať ekonomická kríza? Majú sami vlastníci pôdy záujem hospodáriť na nej? Odpovede na tieto otázky sa nehľadajú ľahko.
JURAJ VLADÁR patrí k posledným trom vinárom na území Nového Mesta. Dnes je už pravdepodobne jediným naším samostatne hospodáriacim roľníkom, pre ktorého je táto práca živobytím na plný úväzok. Predpokladala som, že vinicu zdedil a porozpráva mi o viacgeneračnej rodinnej tradícii, no jeho odpoveď ma prekvapila. „Odmala ma bavila robota v záhrade, ale vyučil som sa za inštalatéra. Keď ma kamarát zlákal na výpomoc do vinohradu, zapáčilo sa mi to. V roku 1986 som nastúpil do Poľnohospodárskeho družstva Vinohrady. Pestoval som vinič, jazdil na traktore, robil skupinára pri oberačkách. A, samozrejme, učil som sa. Samostatne hospodáriť som začal v roku 2003 v lokalite Ahoj. Prenajal som si 10 hektárov viníc, to je primeraná plocha pre menšiu rodinnú firmu. Pomáhajú mi manželka aj syn, ale obaja majú aj iné zamestnanie.“
V rokoch 1988-89 prebehla najväčšia výsadba viníc v PD Vinohrady, no potom v reštitúciách vrátili pôdu vlastníkom. Tí, aj keď si trúfali na pestovanie viniča, nemali potrebné skúsenosti ani stroje. „V prvých rokoch prišli o úrodu, a potom to už nechceli robiť. Vinice začali pustnúť, družstvo ich nechcelo a také rozdrobené ani nemohlo prevziať späť. Mnohí asi predali pôdu s nádejou, že tu budú stavebné pozemky,“ vysvetľuje pán Vladár.
Čo dnes najviac strpčuje podnikanie vinohradníkov? „Napríklad ľudia, ktorí nerešpektujú súkromné vlastníctvo pozemku. Venčia psy vo viniciach a najradšej by ma vyhnali, aby sa tam mohli prechádzať. Mladé mamičky prídu s kočíkom a chcú ma pozorovať, keď robím chemický postrek. Akoby im nezáležalo na zdraví vlastných detí, no ako im to vysvetliť? Iným problémom je zanedbanie pôdy. Vlastníci sú povinní starať sa, aby na ich pozemkoch nerástla burina, zodpovedné inštitúcie to však nedokážu kontrolovať. Náletové choroby aj požiare sa šíria zo spustnutých plôch a ničia tie obrábané. Oplotenie je drahé, a musíme ho robiť kvôli krádežiam. Od lesa prichádza zver, od cesty ľudia, a tí pokradnú ešte aj tyčky! Pomohli by nám dopravné značky, aby sem ľudia aspoň počas sezóny nechodili. Zladiť záujmy je zložité, teraz vedie po ceste ešte aj cyklotrasa a, žiaľ, pri našincoch je ťažké spoliehať sa na poctivosť.“
Uvažujete ešte o rozširovaní firmy? Venujete sa popri pestovaní hrozna aj výrobe vína?
„Taká práca sa nedá robiť pre peniaze, musí v nej byť srdce. Dnes sa oveľa viac dbá na kvalitu úrody. Na koreni nechávame približne 2,5 kg, v minulosti to bolo až 5 - 6 kg hrozna. Rád by som pri tejto práci vydržal až do dôchodku, ak sa dohodnem s vlastníkmi pôdy. Aj keď sú naše vzťahy dobré a trvajú už desať rokov, obávam sa, že keby tu povolili výstavbu, svoje pozemky by predali.“ Väčšinu hrozna predáva pán Vladár výrobcom vína, ale od roku 2009 dodáva na trh vlastné vína vyrobené klasickou technológiou. Nespolupracuje s veľkými supermarketmi, má skúsenosť, že nie sú ochotné zaplatiť za kvalitu. Predáva víno radšej v menšom množstve vo vlastnej pivnici na Vínnej ulici alebo vo vinotéke.
„Zúčastňujeme sa trhov a podujatí, kde nás spoznávajú náročnejší zákazníci. Počas Dňa otvorených pivníc k nám zavítajú milovníci dobrého vína putujúci po Malokarpatskej vínnej ceste. Radi sa vracajú a šíria jeho dobré meno. Minulý rok sme získali tri strieborné medaily na súťaži v Báhoni. Úspech mali červené vína - Frankovka Modrá, Cabernet Sauvignon a Svätovavrinecké. Ja osobne považujem za „klenoty pivnice“ moju Frankovku modrú a Rulandské šedé. „Práca v poľnohospodárstve je ťažká, ale je spätá s prírodou a nesmierne človeka uspokojuje,“ dodáva pán Vladár na záver.
„Bol by som rád, keby sa podarilo vinice udržať, aj keď iste ide o lukratívne pozemky. K nášmu regiónu vinárstvo jednoducho patrí, zaslúži si ochranu.“
Jana Škutková,
snímka z archívu pána Vladára
(Hlas Nového Mesta, január/február 2013)
Memorandum o spolupráci a spoločnom postupe pri ochrane plôch vinohradov aj organizovanie seminárov na pôde Bratislavského samosprávneho kraja sú síce dobrými krokmi, no v centrálnych častiach Bratislavy, napríklad v Novom Meste, vonkoncom nepostačujú. Aká budúcnosť čaká vinárstvo v Bratislave a jej okolí o 15 - 20 rokov? Dokážeme odolať tlaku investorov, až výstavbu prestane ovplyvňovať ekonomická kríza? Majú sami vlastníci pôdy záujem hospodáriť na nej? Odpovede na tieto otázky sa nehľadajú ľahko.
JURAJ VLADÁR patrí k posledným trom vinárom na území Nového Mesta. Dnes je už pravdepodobne jediným naším samostatne hospodáriacim roľníkom, pre ktorého je táto práca živobytím na plný úväzok. Predpokladala som, že vinicu zdedil a porozpráva mi o viacgeneračnej rodinnej tradícii, no jeho odpoveď ma prekvapila. „Odmala ma bavila robota v záhrade, ale vyučil som sa za inštalatéra. Keď ma kamarát zlákal na výpomoc do vinohradu, zapáčilo sa mi to. V roku 1986 som nastúpil do Poľnohospodárskeho družstva Vinohrady. Pestoval som vinič, jazdil na traktore, robil skupinára pri oberačkách. A, samozrejme, učil som sa. Samostatne hospodáriť som začal v roku 2003 v lokalite Ahoj. Prenajal som si 10 hektárov viníc, to je primeraná plocha pre menšiu rodinnú firmu. Pomáhajú mi manželka aj syn, ale obaja majú aj iné zamestnanie.“
V rokoch 1988-89 prebehla najväčšia výsadba viníc v PD Vinohrady, no potom v reštitúciách vrátili pôdu vlastníkom. Tí, aj keď si trúfali na pestovanie viniča, nemali potrebné skúsenosti ani stroje. „V prvých rokoch prišli o úrodu, a potom to už nechceli robiť. Vinice začali pustnúť, družstvo ich nechcelo a také rozdrobené ani nemohlo prevziať späť. Mnohí asi predali pôdu s nádejou, že tu budú stavebné pozemky,“ vysvetľuje pán Vladár.
Čo dnes najviac strpčuje podnikanie vinohradníkov? „Napríklad ľudia, ktorí nerešpektujú súkromné vlastníctvo pozemku. Venčia psy vo viniciach a najradšej by ma vyhnali, aby sa tam mohli prechádzať. Mladé mamičky prídu s kočíkom a chcú ma pozorovať, keď robím chemický postrek. Akoby im nezáležalo na zdraví vlastných detí, no ako im to vysvetliť? Iným problémom je zanedbanie pôdy. Vlastníci sú povinní starať sa, aby na ich pozemkoch nerástla burina, zodpovedné inštitúcie to však nedokážu kontrolovať. Náletové choroby aj požiare sa šíria zo spustnutých plôch a ničia tie obrábané. Oplotenie je drahé, a musíme ho robiť kvôli krádežiam. Od lesa prichádza zver, od cesty ľudia, a tí pokradnú ešte aj tyčky! Pomohli by nám dopravné značky, aby sem ľudia aspoň počas sezóny nechodili. Zladiť záujmy je zložité, teraz vedie po ceste ešte aj cyklotrasa a, žiaľ, pri našincoch je ťažké spoliehať sa na poctivosť.“
Uvažujete ešte o rozširovaní firmy? Venujete sa popri pestovaní hrozna aj výrobe vína?
„Taká práca sa nedá robiť pre peniaze, musí v nej byť srdce. Dnes sa oveľa viac dbá na kvalitu úrody. Na koreni nechávame približne 2,5 kg, v minulosti to bolo až 5 - 6 kg hrozna. Rád by som pri tejto práci vydržal až do dôchodku, ak sa dohodnem s vlastníkmi pôdy. Aj keď sú naše vzťahy dobré a trvajú už desať rokov, obávam sa, že keby tu povolili výstavbu, svoje pozemky by predali.“ Väčšinu hrozna predáva pán Vladár výrobcom vína, ale od roku 2009 dodáva na trh vlastné vína vyrobené klasickou technológiou. Nespolupracuje s veľkými supermarketmi, má skúsenosť, že nie sú ochotné zaplatiť za kvalitu. Predáva víno radšej v menšom množstve vo vlastnej pivnici na Vínnej ulici alebo vo vinotéke.
„Zúčastňujeme sa trhov a podujatí, kde nás spoznávajú náročnejší zákazníci. Počas Dňa otvorených pivníc k nám zavítajú milovníci dobrého vína putujúci po Malokarpatskej vínnej ceste. Radi sa vracajú a šíria jeho dobré meno. Minulý rok sme získali tri strieborné medaily na súťaži v Báhoni. Úspech mali červené vína - Frankovka Modrá, Cabernet Sauvignon a Svätovavrinecké. Ja osobne považujem za „klenoty pivnice“ moju Frankovku modrú a Rulandské šedé. „Práca v poľnohospodárstve je ťažká, ale je spätá s prírodou a nesmierne človeka uspokojuje,“ dodáva pán Vladár na záver.
„Bol by som rád, keby sa podarilo vinice udržať, aj keď iste ide o lukratívne pozemky. K nášmu regiónu vinárstvo jednoducho patrí, zaslúži si ochranu.“
Jana Škutková,
snímka z archívu pána Vladára
(Hlas Nového Mesta, január/február 2013)
Posledná aktualizácia: 01.03.2013 13:47
